Čo sa s ňou stalo? Je tu ešte? Existuje? Existovala vôbec niekedy? Je to len slovo? Je to len sústava chemických reakcií, ktoré nás ovplyvňujú? Je to naozaj hlboký cit? Je to iba trik? Je to iba obchod? Je to iba zvyk? Je to iba vďačná téma? Niečo na päť písmen čím sa klameme?
Aj ja hľadám odpovede a stále hľadám pravdu. A kým ju nájdem, a ak aj nie, stále jej budem veriť.
Nedávno som si prečítala blog o vzťahu chlapa k žene, bolo tam písané ako by to malo a nemalo vyzerať. Súhlasím sčasti s ľuďmi, ktorí sa k tomu vyjadrili a z veľkej časti s tým nesúhlasili, vraj to neexistuje, aspoň nie v takej miere.
Aby ste viac chápali, podelím sa s vami o časť spomínaného článku.
"Kedy muž naozaj miluje?
Veľakrát to nie je práve vtedy keď vám hovorí: „ľúbim ťa..“ Ale keď vstane v noci kvôli vám a ide rozospatý na druhý koniec mesta aby sa vám po ceste z roboty nič nestalo. Nie vtedy keď hovorí, že bez vás nemôže žiť...ale vtedy keď sa obetuje len kvôli tomu aby si s vami pozrel nudné divadelné predstavenie, koncert, alebo film, ktorý ho v podstate absolútne nezaujíma. Nie vtedy, keď povie urobím pre teba prvé aj posledné....ale vtedy keď vás pozná lepšie ako vy poznáte samé seba a je ochotný kvôli vám hoci vyčerpaný - zostať vonku po práci. Keď vie čím vás rozosmeje, keď vie čomu sa treba vyhnúť, keď sa dokáže prispôsobiť, vie kedy treba nenápadne zmiznúť, a keď vie čo vás dokáže urobiť šťastnou. Nie vtedy keď vám narýchlo po ceste z roboty kúpi na benzínke kyticu ruží, ale keď kvôli vám ide na pole aby vám odtrhol slnečnicu, ktorú milujete. Nie vtedy keď vás zahrnie majetkom, ale keď vás objíma hoci mu hovoríte aby zmizol z vášho života. Práve vtedy keď ho posielate preč zostáva. Keď plačete neodchádza. Nie keď hovorí akú má krásnu ženskú pri sebe, ale keď vás ráno nenamaľovanú nosí na rukách z postele a robí vám raňajky hoci sám ešte nejedol. Nie vtedy keď sa pre pokoj v rodine s vami neháda, ale vtedy keď sa snaží o každom probléme rozprávať."
Ak si tieto slová niekto prečíta a povie, že to je extrém a že to neexistuje, tak podľa mňa vôbec nepochopil podstatu. Podľa môjho osobného názoru to písal človek, či chlap alebo žena, ktorý už má naozaj viac skúseností zo vzťahov alebo niekoho navždy stratil a uvedomil si, čo mohol urobiť, ale už nemôže, pretože je neskoro. Ako spieva Bruno Mars - I should've bought you flowers and held your hand (Mal som Ti kúpiť kvety a držať Ťa za ruku).
Človek, ktorý to napísal, podľa mňa vôbec nechcel poukázať na ideálny vzťah ani na naivitu v nás alebo nebodaj vieru v niečo, čo už neexistuje.
Človek, ktorý to opísal, tým chcel povedať, že láska existuje a spoznáte ju presne aj takýmito gestami.
Skôr chcel povedať, že ak máte čo i len trochu z toho, tak si to vážte. A tiež dávajte. Možno práve vy robíte niečo zle. Lásku treba pestovať, starať sa o ňu. Veď my sa vieme mať tak radi.
Nie je to žiaden trik, ani zvyk. Zvyknem si na chrápanie môjho milovaného človeka, v mojom prípade muža :) áno, aj ženy chrápu..ale pssst. Zvyknem si na ranné pískanie v sprche, keď ja chodím po byte a ešte spím a skoro nevnímam a každému by som vrazila najradšej päsťou, a on si píska (smiech). Sú to malé zvyky, možno aj ich "zlozvyky", ktoré budeme aj tak milovať.
Láska je nedokonalosť dvoch ľudí, ktorí spolu tvoria vlastnú dokonalosť.
Viem, znie to veľmi komplikovane, ale sú za tým tie najjednoduchšie "veci", skúsenosť, dôvera, pokora, chuť milovať a byť milovaný, čas, ktorý sme už pripravení zdieľať s milovaným človekom, je to taký mier v sebe, jasný cieľ. A keď vieš, čo chceš a čo nechceš, príde pokoj, nájdeš v sebe odhodlanie. S uvedomením prichádza pokoj a rozvaha. A vtedy prichádza aj priestor na pekné gestá pre človeka, ktorý robí veľa pre vás.
Myslíte si, že to je cesta? Povedať si, že to je veľmi sladké? Naivné? Romantické? A to dnes nie je "in", že? Alebo nudné? Ach, veď to je tak smutné!
Vstať a urobiť niekomu raňajky? Keď ja mu varím chutné jedlá a starám sa? Kúpiť občas kvety? Keď ja mu periem, žehlím a starám sa? Pozvať ma občas na rande? Keď ja nakupujem a vykladám a prekladám? Vždy budeme chodiť na rande a ja vždy budem s radosťou blúdiť po obchode a vyberať tie správne ingrediencie a plánovať, čo Ti uvarím! A Ty ma zas občas vytiahneš (viac než občas) von! :) Nikdy neprestaneme randiť. Prestať? To je prvý krok do záhuby.
Vždy budem s radosťou upratovať, kým Ty umyješ autá a postaráš sa o výmenu žiaroviek. Ja Ti dám pusu, pretože to máš rád a ja mám rada Teba a Ty ma objímeš, pretože vieš, že to mám rada ja a Ty máš rád mňa! Máme sa, máme sa radi a sme tím. A chceme byť sťastní. Spolu, nie každý sám.
Nechcem tu tvoriť žiadne návody na lásku, to nie, ona ozaj príde a ide sama, ale to, o čom toto celé je, je poznať seba, poznať a chcieť naozaj poznať toho druhého. Je to láska a naozaj existuje.
Lásku naozaj treba pestovať, starať sa o ňu.
Keď neviete aký máte doma kvet, neviete ako sa o ňho správne starať. To, že mu dáte vodu neznamená, že bude rásť a kvitnuť. Kvet, ktorý má kvitnúť a nekvitne, je mŕtvy kvet. Tak ako aj človek zvedne, tak aj láska, proste vyschne.
Mne osobne je veľmi ľúto, keď počúvam od ľudí pojmy ako sú, voľný vzťah, je to zložité, je mi dobre samej, samému, nechcem vzťah, láska neexistuje, "friends with benefits" a všeličo ostatné. Samozrejme, každý ako vieme, čo a ako chceme a na čo máme. Ale ak sa niekto okolo tohto točí stále, príde mi ako maximálne vyhorený človek, ako prázdna blúdiaca schránka bez kúska sebaúcty a sebavedomia.
Myslím, že my sa tak radi klameme a tak radi uveríme prvému vhodnému ospravedlneniu.
Je to v nás. Vieme si pomáhať, vieme bojovať, vieme sa starať, vieme sa zaľúbiť a vieme ľúbiť. A to je fakt.
Sú len tí, ktorí už vedia čo chcú a sú ochotní na sebe pracovať a robiť pekné nie len pre seba, ale aj pre niekoho druhého, niekoho, kto sa vie stať našou prioritou.
No ovláda nás strach. Strach, že stratíme čas s niekým, kto za to nestojí, strach, že sa budeme musieť deliť, zdieľať a že nám možno niekto ublíži. Že vás bude mať niekto rád a vy ublížite jemu/jej.
Už len to, že sa bojíte, že vám niekto môže ublížiť alebo naopak je dôkaz, že to vo vás je.
Ako vám môže ublížiť, keby to nebol cit, keď láska neexistuje?! EXISTUJE!
Každý jeden vzťah mi dal veľa. Ani jeden neľutujem. A áno, niekedy to bolo aj smutné. Hlavne rozchody. Ale neľutujem ani tie, skôr cením, že sme to skúsili a chceli sme, ale boli sme natoľko zodpovední, že sme šli každý životom sám. Že to vie byť aj silnejšie. Hoc sa jedna strana snažila, na všetko treba dvoch. Nevzdám sa, idem ďalej, múdrejšia, lepšia. Spomínam na tú každú jednu lásku, každá bola jedinečná a bolo to fakt pekné.
Nie všetky vzťahy vyjdu a trvajú, ale ten správny príbeh vydrží a neskončí, veď predsa príbehy o láske sú tie, ktoré sa nekončia. Nevzdávajte to s láskou!, prosím! Ak ešte chcete byť sám alebo sama, tak buďte, ale nerobte aj z toho módny trend. Dajte tomu šancu.
Je krásne niekoho mať a je ešte krajšie, keď vás niekto má. (Ty)
